Zastavme sa
"Áno". Tak znela moja odpoveď na ponuku od známeho. S veľkým odhodlaním som prijala jeho návrh, či sa zúčastním charitatívnej zbierky na pomoc sociálne slabším deťom a mládeži. Mala to byť moja prvá skúsenosť tohto typu, a tak som bola netrpezlivá a plná očakávaní, ako sa mi bude dariť. Ráno sme spolu s kamarátkou čakali na mieste stretnutia, kde sme dostali pokyny ohľadom zbierky a tiež predmety na predaj.
Rozhodli sme sa, že zbierku odštartujeme na veľkej poliklinike. Plné odhodlania sme sa teda pustili do práce a začali sme oslovovať ľudí. Už po prvých minútach z nás však nadšenie opadlo. Pýtate sa prečo? Záujem ľudí o pomoc týmto deťom bol neuveriteľne nízky, priam nulový. Niektorí z okoloidúcich o nás ani "nezakopli" pohľadom, alebo skôr nechceli. Nemohli sme tomu uveriť, ľudia sa nám vyhýbali a odmietali nás čo i len vypočuť. Človek by neveril, akí nedôverčiví a ľahostajní vieme byť my - ľudia. Dookola sme počúvali: "Nemám čas ...", "Nemám peniaze ...", "Ponáhľam sa ..."
Naozaj sa všetci ľudia tak ponáhľali alebo nemali pri sebe peniaze? Veď stačilo si nájsť minútku, na chvíľu sa zastaviť vo svojom uponáhľanom živote. No ľudia sú už v dnešnej dobe veľkí egoisti. Nezaujímajú ich problémy, ktoré sa ich netýkajú.
Klamala by som však, keby som tvrdila, že sa nenašiel nik, kto by prispel. Áno, zopár dobrosrdečných ľudí sa nájde ešte aj dnes. Zopár ich dokonca prišlo samých od seba. No pomer ľudí, ktorí prispeli, voči všetkým osloveným bol mizerný. Za štyri hodiny sa nám podarilo vyzbierať niečo vyše 40 eur a oslovili sme pritom niekoľko sto ľudí. Dosť smutné, však?
Táto skúsenosť mi však dala veľa. Uvedomila som si, aké dôležité je nebyť ľahostajný voči takýmto zbierkam. Ľudia, ktorí to robia, to robia zadarmo, a teda si zaslúžia aspoň našu úctu a pozornosť.