Zamyslenie
"Do not like, LOVE. Update your MIND, not status. Share your EMOTIONS, not photos."
Túto vetu som si pred časom prečítala na plagáte divadelnej hry Ráno po. Ďalšia prázdna veta o tom, že dnešná mládež žije virtuálny život na facebooku, pomyslela som si. Nemohla som však na túto vetu zabudnúť, neustále som sa nad ňou zamýšľala. Je to skutočne tak? Je niečo pravdy na tom, že v dnešnej dobe, plnej informačných technológií a vplyvu internetu, už mladí ľudia nevedia dávať najavo skutočné emócie?
Bezvýznamné a často nezmyselné statusy aktualizované každých 10 minút. Profilové fotky, fotky na nástenke, udalosti, žiadosti o priateľstvo, hry, správy, aplikácie ... neustále pretáčanie kolieska na myške. Úsmev venovaný monitoru namiesto živej osoby. Hodinové rozhovory na čete namiesto reálneho stretnutia. Štuchnutie, ktoré neštuchá. Emotikony, tzv. smajlíky – pomocníci pri vyjadrovaní aktuálnej nálady. Bez známky emócie sme schopní posielať smajlíky, vyjadrujúce rôzne city. No skrývajú sa za nimi skutočné emócie? Usmieva sa človek, ktorý posiela usmievavého smajlíka? Je smutný ten, kto posiela smutného smajlíka? A máme vôbec možnosť zistiť to?
NIE. Pretože sedíme pred počítačom. Pred strojom, ktorý len "sucho" zobrazuje nejaké slová či vety. Nie je krajšie vidieť človeka? Jeho mimiku? Vidieť, ako sa tvári, keď nám niečo hovorí? Možno je ťažšie povedať isté veci človeku do očí, no o to je to cennejšie. Dnes toto už mnohí ľudia nevedia. Zabudli na to? Alebo chceli zabudnúť? Z ľudí sa vytráca to podstatné. To, čo nás odlišuje od zvierat či strojov. Ľudskosť, city, schopnosť ľúbiť, smiať sa, plakať a dávať najavo emócie ...
A čas plynie, deň za dňom ...
Kam kráčaš, naša spoločnosť? Stanú sa z nás bezduché stroje oblečené v ľudskej koži? Chcem veriť tomu, že nie. Máme šancu to zmeniť, stačí sa odhlásiť ...