Škola snov
Bolo krásne slnečné ráno. Prvý jarný slnečný lúč mi ožiaril celú tvár.
"Dobré ráno," zaželala mi mama a hneď dodala: "Vstávať, musíš ísť do školy!" Keď som to začula, hneď som sa ešte viac zavinula do vyhriatej periny a obrátila som sa na druhú stranu. Po niekoľkých minútach rozmýšľania som to vzdala a vstala som z postele.
Na stole v kuchyni ma už čakali raňajky. Čerstvo nadojené mlieko a kúsok domáceho chleba boli naozaj chutné. Po výdatných raňajkách som sa umyla v chladnej a osviežujúcej vode z jarku, obliekla som sa do školských šiat, vzala som do ruky školskú tašku a mohla som vyraziť.
Cestou do školy som stretla pána na voze, ktorý viezol veľkú hŕbu sena pre svoj dobytok, pána lekára, ktorý sa niekam ponáhľal, ba aj skupinu učiteľov, hlasno sa rozprávajúcich o žiakoch, ktorí neberú učenie vážne.
"Dobré ráno," pozdravila som sa.
"Dobré aj tebe," odvetili popod nos učitelia. Na školskom dvore som si všimla zopár unavených chlapcov, ktorí tam vylihovali a počúvali spev žien, ktoré hrabali seno na vedľajšej lúke mimo školy.
Ozvalo sa zvonenie oznamujúce začiatok hodiny. Hŕba detí sa vtláčala do úzkych dverí, len aby neprišli neskoro do triedy. Sadla som si do prvej lavice pri okne. Z tašky som si vybrala knihu matematiky, čistý zošit a nožíkom zastrúhanú ceruzku.
Jasné zaškrípanie dverí znamenalo príchod učiteľa do triedy. Všetci žiaci sa postavili, keď vošla učiteľka do triedy. Stoličky pri vstávaní žiakov vydávali zvuk podobný stádam kráv, ktoré sa prehnali našou triedou. Opäť sme si sadli a všetky pohľady padali na pani učiteľku. Tá si z kabelky vytiahla knihu a zoznam žiakov, aby zistila, ktorý žiak nie je prítomný. Našťastie, chýbala iba jedna žiačka.
"Už asi viem, kde sa ráno pán lekár ponáhľal," pomyslela som si pri pohľade von z okna. Hneď som sa myšlienkami vrátila späť do triedy, lebo sa pani učiteľka pýtala, či všetci máme domácu úlohu. Spolužiačka si uvedomila, že ju nemá dokončenú, ale nechcela sa priznať. Avšak pri kontrole zošitov na to pani učiteľka prišla. Začala na ňu kričať, aby si uvedomila, že škola nie je seno, ktoré nepohrabe a nechá ho ležať na poli.
Keď stíchla, požiadala ju, aby jej doniesla žiacku knižku. Chtiac-nechtiac musela ju doniesť. Vzala ju do ruky a odpochodovala k učiteľskému stolu so žiackou knižkou v ruke. Podala ju pani učiteľke a nemo sa pozerala, čo bude ďalej. Učiteľka nervózne vzala pero do ruky, otvorila žiacku knižku a začala písať: "VAŠA DCÉRA SI ZABUDLA UROBIŤ DOMÁCU ÚLOHU," a vedľa tohto oznamu jej napísala pätorku, ktorá prerazila asi cez tri strany žiackej knižky.
Po tejto nepríjemnej chvíli si spolužiačka opäť sadla na svoje miesto so slzami v očiach.
"Dnes pokračujeme v sčítaní a odčítaní," oznámila učiteľka a začala vyvolávať žiakov k tabuli, aby si overila ich vedomosti z matematiky. V matematike som nebola až taká dobrá, a preto som sa bála, aby ma pani učiteľka nevyvolala k tabuli. Nanešťastie, sa to stalo. Zadala mi príklad, ktorý bol pre mňa dosť náročný.
Po niekoľkých minútach rozmýšľania a beznádeje to prišlo. Pre ponaučenie celej triedy, ale aj mňa, aby sme všetci dávali pozor na hodinách, som dostala trest. Už vopred som vedela, čo ma asi bude čakať. Musela som nastaviť končeky prstov a učiteľka mi po nich párkrát s veľmi tenkou a pružnou palicou poriadne udrela. Celé prsty mi zmodreli a ja som tiež mala náladu pod psa, ba už aj slzy sa mi tisli do očí.
"Cŕŕŕn, cŕŕŕn," ozvalo sa zvonenie budíka. Obrátila som sa k nemu a pravou rukou som ho vypla. Zrazu som sa zamyslela nad svojím snom, ktorý sa mi sníval. Hneď som sa pozrela na svoje končeky prstov, či nie sú náhodou modré. Neboli. Mali normálnu farbu. Vstala som z postele a začala som ustieľať. Rozmýšľala som, aké máme šťastie, že žijeme v dnešnej dobe.
