Ranná káva na tvojom tričku
Uponáhľaná som trielila do šatne. Odvtedy, čo chodím ráno autobusom do školy, sa dobre nevyspím a takmer nič nestíham. Do školy prichádzam akurát na zvonenie. Podišla som ešte k dnešnej suplovačke. Super! Prvú hodinu máme suplovanú.
Cestou do triedy som stretla spolužiačky. "Opäť ideš neskoro," spustili po pozdrave.
"Ja viem, no nemôžem za to," bránila som sa. Vyhovárať sa na neskorý autobus je zbytočné.
Tašku som si položila na zem vedľa lavice. Učiteľka vošla do triedy. Vybrala som si svoj zápisník a čosi som doň čmárala. Sedím si na polotvrdej stoličke a je zjavné, že nemám čo robiť. Úlohy mám napísané a aj poučiť som sa stihla doma. Pani profesorka vypĺňala akési papiere. Zrejme si moju nečinnosť všimla, a tak ma poprosila o to, aby som jej priniesla kávu z kabinetu. Súhlasila som. Odovzdala mi kľúče a dovolila, aby so mnou išla aj kamarátka.
Išli sme po schodoch a medzi sebou sme si hovorili: "Hlavne nenápadne!" ... aby nás nikto nevidel. Odomknutie kabinetu som zvládla na výbornú. A teraz káva v hrnčeku. Kde len môže byť? Pohľad mi padne na stôl napravo odo mňa. Víťazoslávne som hrnček vzala do rúk a odišla som z kabinetu.
Ako tak kráčame ku schodom, pozorujem hladinu kávy, ako sa pohybuje sem a tam. Netuším, či ide o nejaký fyzikálny jav. Možno áno. Veľmi sa v tom nevyznám.
Ponorená vo svojich filozofických úvahách nezbadám pre sebou približujúce sa biele tričko a naliehavé varovanie mojej kamarátky. Káva sa viac priblíži na jednu stranu a vzápätí sa vyleje na to tričko.
Hneď sa spamätám a z vrecka nohavíc vyťahujem vreckovky. A aj by som omdlela, lebo predo mnou stojí on. Vysoký chalan s hnedými očami, zúfalo sa snažiac dať fľak z trička preč. Nie je nahnevaný, ale úsmev, ktorý stále krášli jeho chlapčenskú tvár, mu znenazdajky zmizol. Vykoktám zo seba pridusené ,,prepáč" a snažím sa mu pomôcť. Podávam mu vreckovku. Neskôr pozorujem, ako odchádza na WC, a zahanbene schádzam dolu schodmi. To bol teda trapas!
Celý deň som nemyslela na nič iné, iba na to, ako sa mu ospravedlniť. Rozhodla som sa, že ostanem chvíľku po škole a pri skrinkách sa mu už naozaj ospravedlním. Mala som silnú podporu u kamarátky. Tá mi povedala, že na mňa počká a bude mi držať palce.
Nervózne som klopkala nechtami po drevenej skrinke a prestupovala som z nohy na nohu. Keď sa zjavil, nebol mojou prítomnosťou dvakrát nadšený. Vytiahol kľúče.
Nabrala som odvahu a spustila som: "Rada by som sa ti ospravedlnila za ten dnešok. Bola to moja chyba. Priznávam. Dúfam, že sa na mňa nehneváš. Snáď sa to vyperie."
Pozrel na mňa pohŕdavo, premeral si ma od hlavy po päty a povedal: "Nehnevám sa na teba." Usmial sa na mňa a dodal: "Nič strašné sa nestalo."
Vzdialila som sa od skrinky a bola som rada, že sme si to vyjasnili. Asi som bola príliš naivná, keď som si myslela, že ma osloví a ja sa otočím. Alebo sa mýlim?
"Ahoj," pozdravil.
Otočila som sa a zistila som, že to nebolo určené pre mňa. Pozdravil svojmu kamarátovi. Sklamaná odchádzam. Za rohom ma čaká kamoška. "Ideme!" zavelím. Autobus nám ide o nejakých pätnásť minút.