Adriana Totiková
Mladá režisérka opäť na domácej pôde
Adriana Totiková sa narodila v Humennom. Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte, réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia absolvovala stáž na Akademii Teatralnej im. A. Zelwerowicza vo Varšave.
Adriana je bývalou absolventkou Gymnázia arm. gen. L. Svobodu v Humennom. Navštívila svoje rodné mesto práve počas týždňa aktivít na gymnáziu organizovanom pri príležitosti Dňa študentstva, aby absolvovala besedy so študentmi. Ako Adriana sama tvrdí, je rada, že opäť po čase zavítala do tohto prostredia.
Pôvodne chcela byť herečkou, ale časom si uvedomila, že ju viac baví situácie vytvárať ako ich interpretovať. „Nemala som na to odvahu, myslela som si, že nie som až taká dobrá,“ spomína si na svoje rozhodovanie. Po jednom workshope, keď jej jeden režisér povedal, že sa nemá báť, sa prihlásila a zobrali ju na prvýkrát. Píše, prekladá hry, zvládla aj doktorát.
Táto úspešná žena patrí medzi najmladšie slovenské režisérky. Lístky na jej predstavenia si musíte zarezervovať mesiac vopred. Počas štúdia na VŠMU vytvorila autorskú inscenáciu Žena cez palubu, ktorá bola nominovaná na cenu DOS-ky (Divadelná osobnosť sezóny) za Objav sezóny. V Bratislave sa už cíti ako ryba vo vode, pôsobí v nej 12 rokov. Zažila aj pobyt za "veľkou mlákou", v New Yorku viedla prednášky, kde poslucháčov oboznamovala s hereckou technikou u nás. Stretla tam aj svoju najobľúbenejšiu herečku Sarah Jessicu Parker.
Študentov počas besedy najviac zaujímali „pikošky“ z televízneho zákulisia, pretože v poslednom čase sa venuje aj známym komerčným programom. Žije život, aký si sama vysnívala, už len s jedným nesplneným snom - režírovať na Broadwayi.
Adriana nám po skončení série besied veľmi ochotne poskytla aj krátky rozhovor.
Predstavte nám seba. Teda kto je Adriana Totiková?
Pochádzam z Humenného, študovala som na GAGLS. Skončila som v roku 2001, mojou triednou učiteľkou bola PaedDr. Jana Kababíková a spolužiačkami vaša školská psychologička Mgr. A. Kostelníková a učiteľky slovenčiny PaedDr. A. Stebnická, z "béčky" aj Mgr. V. Krišková. Najprv som študovala slovenský jazyk a estetiku, k divadlu som mala blízko už od základnej školy. Počas strednej školy som sa zapájala často do takýchto aktivít aj v rámci ZUŠ, ale nemala som odvahu prihlásiť sa na Vysokú školu múzických umení. Dievča z východu Slovenska, mnohí mi hovorili, že takíto ľudia sa neuplatnia. Najprv som získala základné estetické a lingvistické vzdelanie na odporúčanie pani Kababíkovej, neskôr som šla študovať réžiu. Vedela som, že divadlo je to, čomu som sa chcela venovať deň aj noc.
Ako si spomínate na mesto, v ktorom ste vyrastali?
Mesto Humenné a život v ňom je to, čo ma neskutočne rozvíjalo, a som vďačná, že som tu vyrástla. Bolo to mesto veľmi bezpečné, radostné, behala som kade-tade. Dodnes ma mesto inšpiruje, urobila som inscenáciu Tie roky 90. , ktoré sú jednoznačne prepisom spomienok z mesta, sú tam reálie, ulice, obchody, miesta na "Mierovke".
Vidíte nejaké zmeny v meste po tej dlhej dobe?
Vidím ich, skôr tie investičné zmeny, neviem, ako sa zmenila atmosféra. Ja som vďačná, že som vyrástla práve tu, pretože mi to pomohlo pri mojej tvorbe.
Kedy nastal ten moment, keď ste si uvedomili, že chcete byť režisérka?
To je správna otázka. Pôvodne som chcela byť herečkou. Keď som bola dieťa, hrala som v rôznych amatérskych divadlách. Až na vysokej škole som si uvedomila, že mňa viac baví tú situáciu vytvárať, baví ma príbeh prežívať za všetky postavy. Začalo to smerovať k réžii, absolvovala som režisérske workshopy, ale stále som nemala odvahu. Vykonávať túto prácu ako žena , na Slovensku, je veľmi ťažké. Keď mi však režisér Patrik Lančarič povedal, že sa nemám báť a mám to skúsiť, tak som sa prihlásila a zobrali ma na prvýkrát.
Čomu okrem réžii sa ešte venujete?
Píšem, prekladám hry, vtedy si akoby oddýchnem. Vyvíja sa to podľa toho, či chcem byť sama alebo s ľuďmi. Dobré na mojej profesii je to, že stále som v inej etape. Keď sa hra pripravuje, som sama. Keď sa tvorí tím, som s piatimi ľuďmi. Keď sa skúša, je nás tridsať. Po premiére som osamelá, ale po skončení réžie by som chcela učiť na vysokej škole.
Momentálne pracujete za kamerou, nechceli by ste účinkovať aj pred ňou?
No, v niečom mi to možno chýba. Účinkovala som aj v pár častiach Ordinácie v ružovej záhrade. V lete som pomáhala v projekte Pláž 33. Niečo sa aj chystá, ale nechcem nič prezrádzať.
Kedy vám v hlave zaznie myšlienka na novú hru?
Je to impulz, niečo, čo je vo mne emocionálne zaujímavé. Napr. téma svadby, zažila som jednu svadbu, ktorá mala dramatický priebeh a vtom som si uvedomila, že to bude zaujímavé pre mladých ľudí. Vecí, ktoré sa ma dotknú, musia dozrieť, to sú tie najlepšie nápady.
Ako sa cítite v "meste východniarov"- Bratislave?
Keď som tam prvýkrát šla, okradli ma o všetky peniaze. Štart nebol slávny, bol skôr tragický. Prvý rok bol objavovací, neskôr nastala kríza. Vždy sú tie fázy rôzne, ja z Bratislavy "poloutekám" a potom sa vždy vraciam, je to už môj domov, mám tu blízkych, sociálne zázemie, prácu. Vždy si musím od nej oddýchnuť, preto 2 - 3 mesiace trávim mimo. Teraz som bola vo Varšave a Ostrave. Mám Bratislavu veľmi rada, za tých 12 rokov poznám jej limity. Sú tam dobrí ľudia, ale prekáža mi ten konflikt Bratislava verzus východ. Je to jedna z vecí, čo by som raz chcela preniesť do filmu.
Máte ešte nejaké nesplnené sny alebo si skôr užívate život podľa svijich predstáv?
Ja som si vysnívala život, aký mám. Kontakty v takom veľkomeste, cestovanie, …., niekedy je to náročné. Túžim pôsobiť niekoľko rokov v New Yorku. Jediný nesplnený sen je režírovať na Broadwayi. Prednedávnom som sa stretla tak náhodne so Sarah Jessicou Parker, respektíve som si ju vysnívala, pretože je to moja najobľúbenejšia herečka. Stáli sme spolu hneď vedľa seba na jednom prechode. Je v skutočnosti naozaj krásna a má neskutočnú auru. Potom som sa stretla s predstaviteľom Harryho Pottera Danielom Radcliffom. Na Broadwayi hral v jednom predstavení, po ktorom nasledovala aukcia. Samotný Radcliffe vyšiel na pódium a zhadzoval svoje oblečenie, ktoré dražil pre charitu.
Ďakujem vám za interwiev :)
Myslím si, že mnohí majú svoje nesplnené sny, ale niekedy sa ich boja preniesť do reality. Adriana si svoje sny postupne spĺňa a to len vďaka odvahe, ktorú v sebe našla a spravila prvý krok.
Sny sú dôležité, avšak na to, aby ste ich premenili na realitu a aby priniesli vytúžené ovocie, treba vykonať nejakú akciu. Neodkladajte si vašu prácu na plnení vlastných snov. Začnite žiť život, ktorý chcete žiť - dnes. Vždy existuje krok, ktorý môžete podniknúť. Vždy existuje niečo, čo môžete urobiť. Ak nikdy nezačnete, nikam sa nedostanete. Ak chcete nájsť svoju vášeň, začnite pokusmi. Budete zlyhávať, budete robiť chyby, to všetko je však súčasť vašej cesty.
Život je priveľmi krátky, aby sme skončili len pri snívaní. A práve, keď si si to dočítal/a, môžeš jeden zo snov začať plniť aj ty. Tak začni DNES!