Sny v povetrí
Maturitnú skúšku z angličtiny mala za sebou. Ústna časť jej dala viac zabrať ako tá písomná. Vytiahla si otázku, z ktorej mala mierne obavy. Svoje plány do budúcnosti vedela perfektne opísať, nemala s tým problém. Po skončení gymnázia pôjde na medicínu, stane sa z nej lekárka a otvorí si svoju vlastnú ambulanciu. Keď si však uvedomila, že to, čo hovorí komisii, nemôže byť pravda, precitla a zasekla sa v polovici monológu.
"Pokračujte, ..." vyzvala ju staršia pani profesorka. A teda pokračovala v opisovaní vlastnej budúcnosti, ktorú jej rodičia naplánovali do bodky.
"Silvia, mohla by si zísť dole?" kričala spod točitého schodišťa jej mama a vedela, že ju dcéra poslúchne.
Silvia schádzala dolu schodmi, keď si vtom všimla, že mama otvorila niekomu dvere.
"Máme návštevu?" pomyslela si. Vzápätí zbadala vysokého muža s okuliarmi, ktorý v rukách pevne držal nejaké hrubočizné knihy.
Mama uviedla hosťa – učiteľa - do izby a Silvii povedala: "To je ten profesor, ktorého som ti spomínala. Zaplatili sme mu, aby ťa doučil chémiu. Cieľ máš jasný. Musia ťa vziať na lekársku fakultu. Ak nie do Bratislavy, tak aspoň do Košíc."
Silvia vedela, že sa neoplatí odporovať, chcela však otvoriť ústa a vysvetliť mame, že ona na medicínu nepôjde, no matka ju postrčila do jedálne, kde sedel pán profesor.
Blížili sa jej narodeniny a chystala sa usporiadať oslavu. Pozvala na ňu všetkých svojich kamarátov a kamarátky. Keď bola zábava v plnom prúde, s pohárom v ruke k nej pristúpila Michaela. Chcela si s ňou pripiť, ale aj sa porozprávať, keďže si na ňu Silvia počas celej oslavy nenašla čas.
"Ahoj!" pozdravila ju Silvia a navrhla, aby si k nej prisadla. Michaela vycítila, že jej Silvia niečo tají.
"Prijali ťa už na výšku?" spýtala sa.
"Áno, ..." odvetila Silvia a pokračovala "... do Košíc aj do Bratislavy."
Michaela prikývla hlavou a poznamenala: "To je super :)"
Miška bola jej naj kamoška a taktiež túžila ísť na medicínu. Na štúdium si však musela zarábať popri škole tým, že brigádovala v miestnom supermarkete a sporila si peniaze. Jej rodičia by si jej drahé štúdium nemohli dovoliť. Silvia bola vzornou študentkou. Mala oboch rodičov lekárov. Jej snom bolo ísť vlastnou cestou. Stať sa módnou návrhárkou alebo manažérkou. Rodičia jej návrh zamietli. Živili ju, a preto nech robí to, čo chcú oni. Nepozerali na jej dobro, ale na svoje vlastné.
Z myšlienok ju vytrhla Michaela: "Silvia, stalo sa ti niečo?" Silvia sklopila hlavu a so všetkým sa jej zdôverila, no Miška jej nevedela pomôcť. "Veď skús tú medicínu. Po roku sa ti to zapáči a uvidíš, že to malo zmysel." poradila jej.
Silviu vzali na výšku, no od začiatku vždy meškala na hodiny. Budík ju nikdy nebudil. Nestíhala sa ani učiť. V električke si vždy rozložila skriptá a pozerala do nich. Mala však pocit, že nič nechápe. Stalo sa jej, že ju pre jej nedochvílnosť vyhodili zo skúšky a dali jej poslednú šancu - dekanský termín. Silvia sa vo dne, v noci učila, pravidelne telefonovala domov, že je všetko v absolútnom poriadku, a samu seba sa snažila presvedčiť, že to nejako zvládne ... Naložila si na seba ťažké bremeno. A to musela niesť. Vyhýbala sa kamarátom. Nechodila na diskotéky, lebo sa učila na skúšku, ktorú keď nespraví, tak sa môže s medicínou rozlúčiť. Predtým jej bolo všetko jedno, ale teraz išlo do tuhého.
Po čase sa prechádzala po meste. Vonku bolo sychravo. Oproti nej kráčala Miška. Takmer by ju nespoznala. Jej hnedá hriva bola prefarbená na blond. Zvítali sa a po pozdrave Miška spustila: "Dávno som ťa nevidela. Ako sa ti darí?"
Silvia sa usmiala a milo jej odvetila: "Prestúpila som na manažment. Páči sa mi tam. Je to presne to, po čom som túžila."
Začalo pršať. Silvia navrhla, aby si išli niekam sadnúť. Miška súhlasila. A sny, ktoré viseli v povetrí, dopadli na zem ako prvé jesenné kvapky dažďa.
