Beseda s azylantmi
Dňa 25. októbra 2012 sa žiaci II.A, III.C a III.E triedy nášho gymnázia zúčastnili na besede s azylantmi, ktorá sa pre záujem žiakov predĺžila až na tri vyučovacie hodiny.
V úvode nám pracovníčka Evakuačno-tranzitného centra v Humennom Lucia Kolpáková predstavila jednu z agentúr OSN, a to UNHCR. Je to Úrad vysokého komisára pre utečencov, ktorý bol založený 24.10.1945. Jednou z jeho veľvyslankýň je Angelina Jolie, známa americká herečka. Na Slovensku má táto organizácia sídlo v Bratislave. Jej funkcie sú ochranné a kontrolné. Činnosť organizácie má humanitný a sociálny charakter. Hlavnými úlohami je zlepšovanie podmienok utečencov na Slovensku a tiež odmietanie rasistických a xenofóbnych postojov.
L. Kolpáková nás oboznámila aj s pojmom utečenec. Môže to byť aj ekonomický imigrant. Ten opúšťa krajinu za vidinou lepšej práce. Väčšina azylantov má strach z návratu do svojej krajiny a uteká z nej preto, lebo štát im nemôže pomôcť. A utekajú preto, lebo sú inej rasy alebo náboženstva.
Mnohí z nás majú o utečencoch informácie, ktoré nie sú pravdivé alebo sú len polopravdami. Napr. myslíme si, že sú teroristami, oni však pred teroristami utekajú. Podľa nás sú prenášačmi chorôb - v centre im odoberajú krv a vyšetrujú ju. A aby sa predišlo nákaze, prvé týždne pobytu sú v karanténe, a teda nemôžu vyjsť medzi ľuďí.
Na ďalších dvoch hodinách medzi nás prišli azylanti a rozprávali o svojej krajine, o jej prírodných podmienkach a kultúre. Zaujímavé bolo pre nás zistenie, že niektorí sú vzdelaní ľudia a majú aj vysokoškolské vzdelanie. Daní utečenci pochádzali zo Somálska, Eritrey, Iránu a tiež z najmladšieho štátu na svete, a to z Južného Sudánu. Rozprávali sa s nami angličtinou, ktorá mala mierny prízvuk krajiny, odkiaľ prišli. Keď sme niečomu nerozumeli, pani prof. Francúzová nám to ochotne pretlmočila.
Na záver prišiel rad na naše zvedavé otázky. Pýtali sme sa na to, ako vnímajú našu krajinu a ako sa im tu páči. Najzávažnejšou otázkou bolo to, že prečo nosia na hlave šatky. Sahara, ktorá vie trochu po slovensky, nám vysvetlila, že šatku nosia preto, lebo sú vydaté ženy a ich zákon a náboženstvo im to prikazuje. Dať si ju dole môžu iba pred blízkymi a v noci.
Pri písaní tohto článku som oslovila našu školskú psychologičku, Mgr. Alenu Kostelníkovú, ktorá pracuje v Evakuačno-tranzitnom centre ako psychologička. Náplňou jej práce je poskytovať psychologické služby a poradenstvo klientom, a teda migrantom, ako aj zamestnancom centra. Na otázku, či majú títo ľudia, migranti, problémy ako my, odpovedala: "Áno aj nie." Zdôvodnila to tým, že ľudské problémy sú rovnaké všade na svete. Avšak problémy ľudí, ktorí opúšťajú svoju krajinu kvôli lepším podmienkam v inej alebo kvôli vojenskej a politickej situácii, sa prejavujú na inom kultúrnom, ekonomickom či geografickom pozadí.
Ich pocity sú rôzne. Predsa domov je domov a ten sa ľahko neopúšťa. Ku krajine, v ktorej vyrastali, ich viaže akési puto a spomienky. Niektorí sa jedného dňa chcú vrátiť domov. Iní postupujú vpred a neobzerajú sa za minulosťou.
Ako pani psychologička vníma utečencov a čo sa od nich naučila? "Za 10 mesiacov, ktoré pracujem pre ETC Humenné, som sa stretla s utečencami najmä z Afganistanu, Iránu, Somálska, Eritrey či Sudánu. Naučila som sa, koľko sily a odhodlania sa v nás, ľuďoch, skrýva. Je obdivuhodné, čo všetko vieme zvládnuť. Vždy pre mňa bolo fascinujúce spoznávať ľudí z iných kultúr a náboženstiev, porozumieť ich nazeraniu na svet."
Ďalej pani psychologička zistila, že my, ľudia, máme rovnaké potreby, ako je byť milovaný, akceptovaný a mať možnosť lepšie žiť. Sama osobne si váži mier, ktorý tu zažívame. A taktiež sa naučila na život hľadieť farebnejšie, pretože migranti to vyjadrujú tým, aké farebné majú šaty.
A ako žijú migranti? Za ten čas - šesť mesiacov, čo pobudnú v ETC v Humennom, spoznávajú okolie mesta Humenné a kúsok histórie Slovenska. Chodia na výlety, spoznávajú historické pamiatky, miestnu prírodu a aj ľudí a ich štýl obliekania, či hudby. Je to krátka doba a skôr sa zameriavajú na prípravu na život v krajine, v ktorej budú žiť.
A nám už len ostáva popriať im šťastnejší život, aký mali predtým.
