Na smetisku
Na ďalekom a opustenom mieste, kde ľudské kroky zväčša nevedú, sa začína tento príbeh. Takpovediac, on sa nezačína, opakuje sa ako kolobeh dňa a noci. Tento príbeh je však iný ako všetky ostatné, nie je o Kráske a Zvierati, ba ani o Chuanite a Pablovi. Odohráva sa totiž na smetisku, kde odhodené veci ožívajú a žijú svoje vlastné životy.
Smetiland, ako sa toto miesto nazývalo, ležalo ďaleko od mesta, no blízko veľkého a temného lesa Morizor. Do lesa bolo zakázané chodiť, pretože tam občas chodili nebezpeční ľudia, ktorí tu zakopávali svojich obchodných partnerov. Obyvateľom Smetilandu to neprekážalo, zvyšovalo to aspoň turistický ruch.
Obyvatelia Smetilandu boli rôznorodí, jedni zapáchali viac, iní menej. Žili tu rodiny Fľaškovcov, Odpadkovcov, Sklovcov, Papierovcov, dokonca aj Použitýchponožkovcov. Ako každé bežné mesto, aj tu býval miestny blázon zvaný Ernest Šampón.
„Príde koniec sveta!” vykrikoval vždy na ulici, „už o 2 dni!” Nikto ho však nebral vážne, veď prečo aj? Tvrdil to preto, lebo to mal čiernymi číslicami napísané na svojom chrbte.
V meste žila aj vychýrená krásavica Pudrenka Veľkolepá. Len pred pár dňami prišla o svojom manžela Šupku Banána, ktorý mal príliš šmykľavý jazyk. Pred časom mal ostrú výmenu názorov so starostom, s ktorým sa vadili, či bol skôr odpad alebo smrad.
* * *
„Ani len rodinu nevieš uživiť, ty idio...”
„Mamííííííí, som doma,” vykríkol malý Viktor Koliesko po svojej milovanej mame, ktorá sa práve hádala v kuchyni so svojím manželom.
„Ešte sme neskončili,” zasyčala cez zazubené kolieska pani Hodinková. - „Ahoj, Pampúšik, ako bolo v škole?”
„Bolo skvele! A neuveríš, kto sa vráti dnes do Smetilandu! Sám veľký Vetroplach Odpadkový,” rozradostene vykrikoval Viktor a pritom sa nekoordinovane kotúľal okolo svojej mamy.
„Uhm, to je skvelé zlatko a ktože je ten Vetroplašník,” spýtala sa nezaujate mama.
„Mamííííííí, Vetroplach! Vetroplach, Vetroplach, Vetroplach je predsa ten najväčší svetový bádateľ!” rozhíkane vykrikoval Viktor nevšímajúc si, že jeho mama mu už dávno nevenuje pozornosť, no napriek tomu pokračoval: „Bol už hádam všade, preletel cez močiare, sopky, ľadovce...”
Zatiaľ čo Viktor rozprával svojej mame o všetkých dobrodružstvách, ktoré jeho obľúbený hrdina zažil, Vetroplach naozaj prišiel do Smetilandu. Celé mesto bolo na odpadkoch od skorého rána, aby ho mohli čo najveľkolepejšie privítať v rodnom meste.
„Ahóóóój, ahóóój, ahoooj, ” pozdravil všetkých Vetroplach a nonšalantne žmurkol na Pudrenku, ktorá následkom toho skončila v náruči Ernesta.
„No čo, deti? Chcete počuť nejaké moje zážitky?” spýtal sa nezaujate Vetroplach.
„Áááááánooooooooooooo!” skríkli všetky deti spoločne.
„Tak teda nastražte uši,” usmial sa tajomne Vetroplach a začal svoje rozprávanie.
* * *
Na druhý deň to Viktor nevydržal a musel zájsť za Vetroplachom, dúfal, že mu dá svoj autogram. Skúšal ho hľadať po celom Smetilande, no nakoniec ho našiel blízko lesa, ako leží na malom kresle a zádumčivo pozerá do tmy lesa.
„D-d-dobrý deň,” ostýchavo sa pozdravil Viktor svojmu celoživotnému hrdinovi.
„Ahoj, chlapče, ako ti môžem pomôcť?” spýtal sa Vetroplach, no pritom stále civel pred seba.
„Mohli by ste mi dať svoj autogram?”
„Ach, a na čo by to bolo? Na čo by ti bol podpis takého obyčajného odpadku, ako som ja? V tomto svete nič neznamenám. Nič. Klamal som. Klamal som všetkým, nikde som nebol, nič som nevidel, povaľoval som sa v meste na ulici, ľudia o mňa zakopávali a mne to bolo jedno...”
Viktor bol v nemom úžase a nechápavo sa pozeral na Vetroplacha. Sklamal ho, celý život ho obdivoval, chcel byť ako on a teraz toto? Viktor to nevydržal a rozkotúľal sa do lesa, nemyslel na nič, len na to, že musí ísť ďaleko.
„Počkáááááááááááááááj!” zakričal Vetroplach z posledných síl, no pritom sa nehol z miesta.
Viktor sa dostal do lesa, kde nebolo nič iné, len tma a tma. Blúdil po lese niekoľko dní a zistil, že Morizor nie je až taký hrôzostrašný, ako si myslel. Urobil si provizórny prístrešok pred nepriazňou počasia a celé dni sa kotúľal po lese a spoznával nové cestičky. Keď sa vrátil naspäť do Smetilandu, bol fuč. Bol jednoducho preč, všetko bolo rozkopané a zo zeme vytŕčali len kusy plechu, kde-tu nejaké rozbité črepiny. Ako sa tak potuloval, uvidel v zemi niečo zelené. Bol to on, bol to Ernest.
„Ernest! Ernest! Čo sa stalo so Smetilandom? Kde je moja mama? Kde je môj otec? Kde sú všetci?” zadychčane kričal Viktor neukrývajúc svoj údiv.
„Všetci sú preč! Mal som pravdu, všetci sú preč,” opakoval dookola Ernest.
„Ale čo sa stalo? Veď, veď len pred pár dňami som odišiel.”
„To áno, hneď ako si utiekol, všetci sme ťa začali hľadať, ale potom to prišlo! Prišli veľké stroje a väčšinu odpadkov vzali so sebou a Smetiland potom zrovnali so zemou. Snažili sme sa ich zastaviť, ale zničili všetko. Úplne všetko,” Ernest sa otočil a utrel si slzy, ktoré sa zrazu jagali pod jeho očami.
„Ja to takto nenechám, nájdem ich všetkých! Budem ako Vetroplach! Teda nie, nebudem ako on, ja budem ozajstný dobrodruh,” víťazoslávne vyhlásil Viktor a vrhol sa do náručia nových dobrodružstiev.
B. M.
