Ďalšie nevšedné stretnutie
Na ten incident s kávou sa takmer zabudlo. Bolo to, podľa mňa, už dávno. A tak som bezstarostne kráčala do školy v tlupe ďalších spolutrpiteľov, teda študentov. Tentoraz autobus výnimočne nemeškal. To si musím niekde zapísať. Prevracala som očami, keď som si pomyslela, že dnes ma čaká ďalší z obyčajných dní. Až taký obyčajný deň to však nebude. Na gymku sa vždy niečo deje. Inak tomu nebude ani tentoraz. Aspoň si myslím ...
Pri skrinkách som nestrávila veľa času. Chytro som sa prezliekla, prezula a už som zamykala zámku, keď vtom som si spomenula, že nemám matematiku. Ostala doma na písacom stole. Mám ja teda smolu! Nič to. Pomyselne som nad tým mávla rukou a pomaly som odchádzala od skriniek. Len čo som zašla za roh, niekto do mňa vrazil.
"Aú," zvýskla som ako od bolesti. "Môžeš dávať väčší pozor?" adresovala som svoju výčitku dotyčnej osobe.
"Bola to moja chyba. Ja som si ťa zrejme nevšimol. Prepáč!" odvetil.
Pozrela som naňho.
"My máme teda na seba šťastie," poznamenala som ironicky. Spomenula som si na to, ako som tohto nešťastníka obliala kávou a on pre zmenu do mňa vrazil.
"Tak ja ťa už niekam pozvem," usmial sa.
To nemyslí vážne ... Nesmiem na sebe dať najavo záujem. Mala by som byť prirodzená a nevnucovať sa mu. Dá sa to vôbec?
"Teraz?" nahlúpo som sa opýtala.
"Samozrejme, že nie teraz. Po škole."
"Po škole nemôžem. Nemám čas," odbila som ho.
"Naozaj?" neveriacky sa opýtal.
"Pozri, neviem, o čo ti ide. Prečo si do mňa vrazil? Mal si to určite premyslené. Aby si ma vzápätí pozýval niekam na rande!" vyčítala som mu. No len preto, aby som sa presvedčila, že to tak nebolo.
"To nie je pravda. V skutočnosti som sa ponáhľal, ako asi ty vtedy na schodoch," vravel a zosmutnel.
"Ako som sa mohla ponáhľať?! Ja som sa neponáhľala," rozčuľovala som sa a pokračovala, "aby si si nemyslel, že nemám srdce, tvoje pozvanie prijímam."
"Fajn!" odvetil. Podával mi papierik s telefónnym číslom. "Zavolaj. Alebo vieš, čo? Prezvoň. Budem vedieť, že si to ty."
Odchádzala som trochu rozrušená. Pozrela som sa na papierik v ruke. Od radosti by som vyobjímala aj pána riaditeľa, ktorý išiel okolo. Nezabudla som mu však pozdraviť. Už som sa tešila na to, ako to poviem spolužiačke. Asi mi neuverí.
